Niekedy dni letia ako splašené kone. Bez furmana...dosť dobré na to, aby sa vyvrátili v prvej priekope - zvykla vravievať starká.
Nikdy nevieš, ktoré ráno bude odtrhnuté ako taký doberman z reťaze a ktorý deň sa Ti zas vryje hlboko a navždy, niekde tam do pamäťovej karty mozgu...
Minule som tak sedel a rozjímal o nesmrteľnosti ľudskej blbosti...priamo v kresielku u zubára. Či skôr v objatí mojej nádhernej MDDr. v priesvitnom pláštiku...mini a červených lodičkách ( aby ladili s tým jej rúžom ...asi :o)
Chodievam k nej ozaj rád. Fakt... Nie, nie som vadný, čo si myslíte?! Ani obscesívny! Ba ani narcis... Po prvých dvoch sedeniach nesimulovanej bolesti ,kedysi na začiatku môjho prechodného pobytu v metropole východu, odteraz ,len čo sa objavím vo dverách s napuchlinou ako futbalová lopta po prehratej bitke s vojskom kazov, už má šéfová na diskrétnom mieste prichystanú injekcijku s anestetikom. A potom si vŕta a driape , vám hvízda v ušiach, nohách , ba možno aj v sieťke s kilom banánov, čo ma dúfam ešte čakajú v čakárni a cítite holé nič....ako deň pred skúškou...
Zmordovaný neidentifikovateľnou tuposťou, dierou v sánke i peňaženke a upírkinou escadou v nose, trepem sa domov...
Taký nic - moc deň.
Otupený..., taký benígne tragický
Čo včul....
Len sa tak premávať po byte jak perpetum mobile, ktorému „dochádzajú “ duracell- ky, uzobkávam si starého chleba, opatrne vydlabujúc areály zelenej farby a hádžem ich tým nenažratým hybridným rybám ( plesnivý chlieb ináč báječne ladí s farbou vody v akvárku, keď ju dva týždne nemeníte...). Malátne prepínam v bedni a nedám šancu žiadnemu programu. Len tak, no a čo, šak to nie je moja telka...Ledva sa dočkám spoluprivátnikov..Gánim na hodinky...
Nekonečné minúty nudy... otrávené ako voda v mori po havárii tankera.
V bloku máte vlastne dve telky. Jednu v obývačke a druhú za oknom.
A tak nacapený v okne 2.poschodia Starej Baštovej, skytá sa mi úchvatný pohľad na pripité tety dôchodkyne na lavičkách, ticho nasávajúce minulosť modrých košiel, spartakiád a zožltnutých čestných uznaní vo vŕzgajúcich skriniach. Na poličkách s prádlom veľkosti XYZ, pod levanduľovými mydlami a naftalínom, pokiaľ sa ich vnúčence hrajú v piesku...olizujúc tenké kovové ihly...
Aha a teraz prichádzajú nervózne mamičky s účesmi robiacimi ich priemerne o desať rokov mladšími, zodvihnu ufúľané batôžky s nožičkami prepnutými na autopilota a strčia ich doma do vriacej vody. S umelými príšerkami, kačičkami, autíčkami...samých uprostred plnej vane peny.
...láska má veľa podôb...aj strach je jej tieňobratom.
Podvečer sa zas doplížia oteckovia v diplomatkách a oblekoch ostro kontrastujúcich s ich momentálnym stavom účtu..
Pred vchodom do baraku nasadia unavenú face s výhražným trojuholníkom: Nehovor na mňa aspoň pol hodinu. Ak sa chceš vykecať, volaj mame.
Tak som si jemne pofajčieval v okne a uvažoval, či som vadný ja alebo je paranoidná celá táto spoločnosť.
Desať na štrnástu radikálov sa nenapadne dralo hornými cestami dýchacimi až hen dakde do pľúc, aby nežne pomaznalo pohárikové bunky.
Fajčíme, aby sme skapali...odkvecli na nikotínovej šibenici s dechtovou slučkou...raz...ale ešte je čas.
Vraj keď námorníci z Kolumbovej Santa Lucie prvýkrat doterigali na starý kontinent tento coolovy zlozvyk, všade budili senzácie...pokiaľ sa však jeden z nich nevyspal z neterou kráľa Jakuba a ten vyhlásil, že je to len sprostý zlozvyk. Čierňava, ktorá pripomína dym z priepasti Stynx. A zopár úbožiakov kvôli tomu aj zgeglo. No ešte to zabudli doboví historici dopísať , že najskôr obsahuje nejakú prababičku Viagry, lebo tá neterka kráľa Jakuba potom porodila mimoriadne čulé dvojičky. Lobbing fungoval už vtedy, chuderu prespatú Annu dohodili do háremu impotentného sultána Murada a ten potom rozhodol odfakliť fajčiarom smradľavé nosy...
A ešte ten rusky „Big man- Peter“ v zmysle teórie: „ Kto nejde s nami ide proti nám...“, posielal chudákov nikotín pozitívnych na rekondičný pobyt na Sibír...ten jediný nebol tak strašne odveci.
Až na tú Jevdokiju...
Začalo sa pomaly stmievať, cigy došli, ruky mi stŕpli, mechanicky som ďalej civel na tu zmrákajúcu sa scenériu . Ten nostalgický tušák.. Že buď to tu je len také medzipristátie medzi kolískou a hrobom, alebo miesto pre parkovanie na slnku...
Medzi tým nič nie je. Nedá sa žiť polovične. Raz sa ráno vytrepať s pokazenou 120-kou do polovice kopca a obdivovať súmrak Bohov.
...ech, úvahy...ako pavučina...nemá konca ani začiatku...kto veľa myslí, zblbne skôr, než začal žiť
Kontrola krvácajúceho otáznika po zube v zrkadle, vyškieral sa na mňa jak čierna diera v kozme...
Anestetikum už dávno vyprchalo.
Krabička Ibalginov sa poflakovala pri presýpajúcom sa koši.
V embryonálnej polohe, zaspával som s macom pod hlavou..
Podvečer...a s východom prvej hviezdy došli aj spoluprivátnici.
Zase žúrovali. Stred týždňa - ohromný dôvod!
„Aj tak som mal pravdu! Lenže...šéf ma nadpravdu ! Nenávidím tu poje... prácu !!!“, ozval sa rev. Netrúfal som si hodnotiť počet gramov alkoholu v robustnej telesnej konštrukcii vodnopólistu Martina. Napokon, je slobodný, má slušne našliapnuté , robí aj dva dni vkuse a potom hrá tanky, aby zaspal..
Miniatúrny pavúčik spustil padák a pristál mi rovno na čele. Na zbohom! Ešte ploštice a utekám domov, Do Tatier.
Ach, tam mi bolo heeej...
Pokoj.
Vzduch mal aj farbu, nie takú olovnatú – nuž čo, daň za stovky pracovných pozícií vo véžetke. A za to, že Košice sa stali druhým najbig city v ČSSR.
Bonus: import českých chlapcov s úmyslom vytvoriť novú rasu „českoslovák“.
Ešte ich kde-tu vídať. S divným akcentom a salámovým rohlíkom v ruke. S pohľadom plným sadzí...
Pracujú už pre x-tého majiteľa...možno ani sami nevedia. Potlačili v sebe vnútorné polemiky vrátiť sa odkiaľ prišli. Pri večnom ohni, tu sú doma...
A ja, dočerta – ja som doma kde????
V byte , s dekou medzi oknami, aby neprefukovalo?
Podnájomníkmi červenomravencami....??? Fuj!
Domov je len jeden...
Ibuprofénová koncentrácia v krvi stúpala a mňa odvialo na sever. Obdivoval som oparom zaodené štíty Tatier.
Lozili sme so starkou po kopcoch, zbierali mini jahody. Beletria jak hovado...
A tie drobce sa strácali v jej obrovských rukách ako ich kládla do nekonečnej zástery. Nikdy som nechápal načo jej ten fartuch vlastne bol, veď tie červenkasté bobule veľa miesta nezabrali. Ona fakt tú sprostú zásteru brávala vždy a všade. Na kus reči – na trocha viac ako kus reči. Na pole. Raz za týždeň do obchodu ....Okrem kostola, samo. To sa vymódila do vínovočerveného lajblika, natiahla na seba zo desať spodničiek, čo jej vyrobilo dokonalé mini a už sa s „kolegyňami“ z ulice vyčkávali pri jarku.
Za prvú výplatu v rádiu, s prvou frajerkou, kúpil som jej novú zásteru.
Takú ultraľahkú, neskrčiteľnú, proste cool.
Babka poďakovala, pragmaticky ju buchla do šifóna medzi naftalínové cukríky a nik ju v nej nikdy nevidel.
Aj sme ju potom, v tej jej každodennej zástere pochovávali.
Ležala v prednej izbe, s lavórom plným octu pod truhlou.
A ja som napriek tomu cítil vôňu lesných jahôd.
Kdesi som raz čítal takú myšlienku: „Když se Ti někdy zdá, že je život příliš ťěžký, skus trochu napodobnit klauna, kterému sice pláče srdce, ale který přece hraje na housle pro jediné dítě, aby se vyléčil ze slz svého srdce.“...
To sa v nej písalo..
A potom som si podal prihlášku na VŠMU...
