Cesta vlakom, ktorá sa stala putovaním za cieľom.

Autor: Lucia Kvapilová | 31.1.2015 o 15:44 | (upravené 20.5.2015 o 10:37) Karma článku: 4,50 | Prečítané:  1120x

Venované všetkým, ktorý práve cestujú...stastnu cestu azda si to trocha sprijemnime aj tymto blogom...citat medzi riadkami,pls...

Písal sa rok 1979. Socializmus kvitol ako zlatý dážď, ľudia boli relatívne spokojný s politicko-sociálnou situáciou / čo im iné zostávalo/  Všetci mali málo iba niektorí viac. Veľa nemal nik, tak ako nik nemal najmenej. Všetci mali povinne prácu - aký to luxus v dnešnej dobe!  Fičali na novomanželských pôžičkach, za ktoré si zadovážili spálňu / cca 4 typy na 100.000 obyvateľov/ a tam ostošesť generovali kvantá  Husákových detí...

Máj. Na miestnej železničnej stanici  na východe ČSSR sa šťuchal dav ľudí dúfajcúcich, že sa vojde  do dvojvagónky. Niektorí volili nikotínový antispray, iní spoliehali na zamračené tváre

Spomedzi vynikala dvojica v uštrikovaných svetroch, ktorí sa netvárili ani ani. Boli mladí, zaľúbenosť vystriedali náhle povinnosti, neskoro zistili, že hlavou múr neprerazia a keby vedeli, že takto budú hibernovať do r.1989 asi by ich na mieste porazilo. Aha..zabudla som to hlavné. Ona, v okuliaroch s výrazným akné /dermacol bol ťažký podpulťák/ stískala v náručí ružovú deku.  Takú pohyblivú. A tam si spokojne cmúľalo cumlík bacuľaté dievčatko majúce totálne na háku socík, marxizmus a leninizmus, kapitalizmus..hlavne, že mala svoj cumlík tvaru ..cumlíka..a ešte viac super bolo, že bol ružovej farby.

Dovedna po deviatich hodinách cesty – spolu s  jedným prestupom a jedným výstupom histerickej manželky rušňovodiča- vlak došiel do cieľa. Ocitli sa v druhom najväčšom meste spoločnej republiky Čechov a Slovákov, o ktorej trvácnosti stará mama dievčatka v ružovej deke silne pochybovala a po treťom poháriku vína predvídala občiansku vojnu tvrdo konkurujúcu Americkému Severu s Juhom.

Nevedno, či práve natriasanie, vykrúcanie, monotónny zvuk, prehadzovanie, alebo skôr striedanie svetla a tmy v staniciach rezonovalo viac, no odvtedy to dievča v ružovej deke milovalo cestovanie vlakom. S rešpektom zvykla drepieť pri veľkej lokomotíve, mrazilo ju vzrušením a rešpektom. S hrôzou obdivovala masívne kolesá a hrala sa na tipovačku, koľko ľudí stihlo ukončiť svoj život práve pod ich gilotínou. Bolo to zvláštne dievča. Bavila ju fyzika, matika /brr.../, z telesnej mala sólové dvojky. A keď sa chcela vyplakať, sadla si na legendárnu širokorozchodnú a hádala si šťastie-nešťastie-balík-list-bozk. Pri poslednom slovku sa vždy zapírila.

O tri desiatky rokov neskôr...

Dievčatko s umeleckým menom MK bolo opäť na cestách. Ale už nie samo...Hore z lôžka visela ruka muža, ktorý ...tam spal J

MK cestou tam nespala. Ale nespala ani cestou späť. Možno si nechcela zaľahnúť účes, skaziť make-up. Alebo len nemohla zaspať. Keď ju to prestalo baviť, občas sa postavila, dotkla ruky muža ležiaceho nad ňou a jemne mu ju zastrčila pod paplón. Rada pozorovala ako spí. Vrásky sa mu vtedy zázračne vyhladili , vyzeral bezbranný a nežný. Usmiala sa.

Otvorila dvere do chodbičky a dotrmácala sa na WC / ktoré bolo absolútne totožné s WC spred 30.-tich rokov/. Opláchla si tvár, zahľadela sa do flekatého dvojzrkadla. Dve MK. Panebože. Nevie zvládnuť  ani tú jednu. Na zrkadlo úhľadne napísala : Bol som tu. Fantomas. Trocha ju to rozptýlilo. Vlak zastavil. Opäť ďalšia stanica. Podľa chaosu a bordelu na nástupištiach vydedukovala,že už sú na Slovensku. Stiahla okno a pozorovala rozospatých cestujúcich, ako sa premiestňujú zo stanice na vlak a z vlaku na stanicu...z vlaku k plecháču, zo stanice k plecháču, z plecháča na WC a tak dookola ...

Zamyslela sa: „Fakt. Život človeka je taká instantná cesta vlakom. Kamsi. Od niekiaľ.“ ...Som geniálna!“, nemala problém cítiť sa tak na rozdiel od autorky tohto textu, tým pádom sa vylučujem akúkoľvek autobiografiu.

Vo vlaku, v ktorom sa priebežne nastupuje, vystupuje,...sú rôzne miesta..I,II. triedy. Nájsť si vyhovujúce miesto vo vlaku je pre väčšinu cestujúcich najdôležitejšie. Zmýlili si miesto s cieľom cesty...

MK došla myšlienková niť , zabuchla okno a trmácala sa späť do kupé. Nechápala prečo je väčšina ľudí stále nespokojná so svojou miestenkou. Dožadujú sa lôžka hore, dole, na samotke..a iným tak zvýši akurát na stojáka v chodbičke. A div sa svete, práve tí bývajú najspokojnejší, radi, že vlak stihli a dokonca ide ich smerom..Ruka muža spiaceho nad ňou sa opäť vykotúľala. MK ju už po stýkrát uložila na miesto...A uvažovala ďalej: Niektorí cestujúci sa zvezú celú trasu, iní len úsek, pár zastávok...Sú samozrejme takí, čo cestujú bez lístka, bez batožiny...ale aj bez mozgu..a bez srdca...a ostošesť vyskakujú za jazdy...

 Každý vlak má svojich patrónov. Sú to pozemšťania prezlečení za sprievodcu, SBS, bufeťáka...ale nik nevie dať presnú odpoveď na to, kam vlak vlastne ide..a kedy tam príde.

Aj rušňovodiča si každý predstavuje inak. Ba odvážlivci tvrdia, že vlak je riadený družicou na Marse alebo Venuši.

Niektorí pasažieri si vo vlaku čítajú, iní hľadia do blba, radostní aj rezignovaní z dlhej cesty dostať sa do cieľa.

„A kam vlastne cestujem ja???“...počula zreteľne vlastnú otázku. Vlak so škrípaním bŕzd núdzovo zastal. A stál a stál, kým sa MK nerozhodla, že cieľom jej Cesty bude Svetlo, ktoré nikdy nezhasne.  Potom sa nečujne pohol ďalej..

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?