Iste ste videli film 4 svadby a jeden pohreb.
Tak ja cakam aspon na tu jednu svadbu, nakolko sa v poslednom case paradoxne ocitam len na takychto pietnych akciach.
A veruze clovek ma dost priestoru nasledne rekapitulovat aj vlastny zivot..
Vo vseobecnosti rozlisujeme "uspech" - svetskymi ocami spojeny s postavenim, mocou,hmotnym zabezpecenim a tym, co nam prinasa "prospech" / vonkajsim vnimanim mozno nie tak markantny uspech, opierajuci sa ale o dusevnu pohodu, mudrost, lasku, nezistnost /.
Iste, niekedy su sklbitelne, po prekonani istej hranice by mal prechazat uspech v prospech a prespech sa stava osobnym uspechom...
A tento rozdiel, osobná bilancia,sa prejavi prave pocas pohrebnej reci.
Samozrejme, koluje mnozstvo vtipov, ako v navale povinnosti ten, kto vykonava poslednu rozlucku, aby nieco nepokazil, opisuje neboztika tak, ze aj vdova sa pocas obradu zdesene pyta vlastnych deti, ci su na spravnom mieste...
Pohrebny prejav hovori o tom, ako si nas ludia pamataju, aky obraz si o nas uchovavaju vo svojich mysliach a srdciach.
Malokedy pocujeme, ze nas "opustil" vrcholny manager, ktory vdaka vlastnemu workoholizmu niekolkonasobne zvysil obraty svojej firmy a prenikol az na americky trh. / tym netvrdim, ze sa nevyskytne, Jedna z najväčších tlačových agentúr sveta, britská Reuters, omylom zverejnila nekrológ Georgea Sorosa , ešte žijúceho muža, ktorý si agentúra predpripravila - zrejme na objednavku - nevyplnený ostal vek. Sorosa agentúra hneď v úvode označuje za bývalého "predátorského investora", na muža, ktorý útokom na Bank of England v roku 1992 zarobil na devalvácií libry miliardu dolárov . Spomína sa aj účasť Sorosa na vzniku ázijskej finančnej krízy v roku 1997, kedy si na mušku zobral malajskú menu riggit. Agentura nasledne nekrolog zo svojej stranky stiahla../ Nuz, pravdupovediac, takyto nekrolog vo mne vyvolava predstavu bohateho muza, ktory mal nulove sukromie, alebo nie dostatocne lukrativne, aby stalo za zmienku. A kto to vlastne bol???
A tiez som sa v nasich koncinach nestretla s tym, ze "lucime sa so zenou, ktora bola posadnuta svojou pracou, mala 1200 priatelov na Twitteri, ale pre vysoke pracovne nasadenie este aj obedovala pri PC..."
V casoch socializmu by sme sa vsak isto stretli s roznymi bizarnostami, " Lucime sa so sudružou/ sudruhom XY, vzornym socialistickym pracovnikom/ pracovnickou,clenom/koa UV KSČ, ROH, atd atd, ktora/y vzorne plnil plany 5-ročnice za 2-roky", a pod.,...toto si ale nepamatam, tak do toho nebudem sprtat.
Rozlucky nedavnych dni sa niesli v duchu, ake mal dotycny vztahy, ako si ho pamataju blizki, ako posobil na ludi, comu sa venoval.. Mozno preto, ze slo o malych velkych ludi, ktori neriesili len uspech, ale aj prospech.
Medzi ludi, ktorí z uspechu urobili prospech, patri ale aj nemalo velkych malych ludi. Napr. Steve Jobbs. Priam legendárnou sa stala rozlúčková reč, ktorú viedla jeho sestra, Mona Simpson:
"Steva som poznala 27 rokov. Nie sú to obdobia rokov, ale stavy bytia. Jedno plné života.Jeho choroba.Jeho umieranie. Steve pracoval na tom, čo miloval. Okrem toho bol neuveriteľne lojálny. Ak si zamiloval košeľu, musel si kúpiť takých istých 10 alebo 100 .V dome Palo Alto, pravdepodobne existuje dostatok čiernych bavlnených rolákov pre každého v tomto kostole. Steve bol ako dievča, veľa hovoril o láske. Keď sa mu narodil syn Reed, prežíval to ako exploziu a bol priam fyzicky spojený s kazdym so svojich detí. Zlostil sa na milencov svojich dcér, na dlzky ich sukni,..Nikto z nas, co sme boli na maturitnom vecierku Retta nezabudne na to, ako spolu s otcom pomaly tancovali..Uz ako mlady milionar ma vzdy vedel vyzdvihnut na letisku. V dzinsoch. Bol pokorny, mal rad ucenie a vazil si vzdelanych ludi.Potom Steve ochorel...To, co som sa naucila od smrti mojho brata bolo, ze charakter je zasadny. A ze najdolezitejsie je zit zivot naplno do poslednej chvile..."
Ale nepotrebujeme preskakovať kontinenty. Este teraz mam slzy ociach pri spomienke na rozlucku s Pavlom Demitrom v podaní Pavla Haberu. Tam bolo povedané,vyspievané, precítené, vsetko...a dlho rezonovalo jednak v chlapcoch, ktorí chceli byť hokejistami, ženách, ktoré túžili po podobne rodinne založenom mužovi a aj mužoch, ktorí prehodnocovali svoje povolania, poslania, priority...
Rozlúčky, ktorých som sa zúčastnila v priebehu posledných troch týždňov, mozno neboli tak pompézne. Ale velmi emotívne..Odisli mne známi ľudia, ockovia rodín, nenápadní, pracovití, nábožni, vzdy ochotní. Neriešili svetovú politiku, maximálne tak futbal, starali sa vzorne o svoje rodiny..
A pietna akcia, na ktorú nikdy nezabudnem a ktorá mnou zakývala najviac, bola rozlúčka s Mgr. Monikou Rimarčíkovou. Dóm svätej Alžbety bol natrieskaný, vsade sa vznasala vona bielych ruzi.. Odrazu mikrofón berie do rúk jej manžel Juraj. V hnedom saku..bez kolísania hlasu hovorí o svojej milovanej žene: ,,Monika sa v posledných chvíľach bála, že nerobila niektoré veci s dostatočnou láskou, ale kvôli vlastným záujmom. A to je jej posledný odkaz - robte veci nezištne a s veľkou láskou." Biskup Chautur, ktorý mal oficiálnu rozlúčkovú reč, sa na úvod nadýchol a riekol: Odisla matka a manzelka. / viac na http://irke.sk , pretoze tych funkcii a aktivit bolo tolko, ze som nestihla stenografovat./
Nemám rada pohreby a nikdy ich rada mať nebudem. Mozno az ten svoj, kedy mi to uz bude fuk. Ale nie je mi ,po vsetkych tychto zazitkoch, fuk,co a kto bude o mne hovorit. Nemam charakter ani peniaze na to, aby som si "ódy na seba" zabezpecila od prestiznych agentur - a asi mi to tam, kde budem - uz asi nepomoze. Podstatné je teraz....
A tak, pri bielej truhle posiatej bielymi ružami, vedla pokojne "oddychujucej" Moniky , som sa rozhodla, ze kazdy den bude/je takym malym nekrologom. A, ano, cloveku je prirodzene usilovat o uspech, ale netreba zabudat ani na prospech...
